Dôležité pre vašu budúcnosť.

Áno, moji súčasní podporovatelia stáli vonku na námestiach, zatiaľ čo ja som sedel vo vláde Roberta Fica. Neľutujem to. V tej dobe som pôsobil ako štátny tajomník.  Mlčal som, pretože mlčať v tej dobe bolo mojou funkciou.

Plnil som si svoje povinnosti na ministerstve zahraničných vecí. Nebol som hlasným členom protestujúcej masy. Nikdy som nezastával názor, že by som mal odísť z pozície, ktorá mi umožňovala slúžiť vláde. Tešil som sa na post veľvyslanca vo Washingtone. Podarilo sa – ďakujem Vám ľudia, že som nemusel stáť na protestoch proti Smeru, ďakujem aj Tebe Róbert, že si dodržal slovo. A mal si pravdu, bolo zbytočné prosiť Andreja Dnaka o podporu, o veľvyslancovi vo Washingtone si rozhodoval len Ty!

Bolo mi trochu trápne, pripomenúť si Jána Kuciaka prvý krát až po 6tich rokoch od jeho tragickej smrti tento rok v Prahe – ale ako diplomat som to zvládol.

Považujem Igora Matoviča za hlupáka, ale zistil som, že keď môj názor nevyslovím, nikoho nezaujíma… a tak som sa mlčky a potichu stal ministrom zahraničných vecí. Na vláde som mlčal a po vláde som kedy tedy dal nejaké svoje vyjadrenie, samozrejme proti Igorovi Matovičovi… Nakoniec som ho podrazil, nie kvôli Vám priatelia – črtala sa pre mňa nová kariérna príležitosť.

Ale prečo som nebol ráznejší vo svojich vyjadreniach? Verím, že premiéri by nemali byť kritizovaní ich ministrami, pretože slúžiť je dôležitejšie. Áno, moje slová možno neboli dostatočne silné alebo priame, ale bolo to z dôvodu, že prioritou pre mňa bola potreba zachovať si ministerský post.

Ani spätne by som sa však nezachoval inak. A ďakujem Igorovi, že mi pomáha aj teraz v prezidentských voľbách.

„Ja ju považujem za legitímnu.“ povedala som pre REFRESHER.  Stojím si za tým a to aj napriek všetkým zisteniam. Dokonca aj tým  najnovším správam z BBC o ponižovaní, bití zamestnancov z nemocníc či 29-tisíc mŕtvych civilistov.

Rozumiem vážnosti situácie a nezľahčujem význam civilných obetí alebo správania sa k zajatcom. Moja podpora Izraela a jeho práva na sebaobranu bude vždy na prvom mieste.

Moja cesta v politike bola vždy o službe a to bez ohľadu na to komu. Narodil som sa v Banskej Bystrice a od malička som túžil po niečom väčšom než je obyčajný život. Rodinné pozadie bez veľkých privilégií a letá strávené u starých rodičov a nenaplnené túžba po dovolenke v Juhoslávii mi dali chuť stať sa niekým dôležitým a rozhodnutia, ktoré som pre to vykonal neľutujem. Neľutujem v tomto kontexte ani s bombardovanie bývalej Juhoslávie, s ktorým som už ako diplomat nielen mlčky súhlasil.

Nikdy by som si nepomyslel, že sa stanem diplomatom, ale život priniesol nečakané šance, ktoré som využil. Naučil som sa veľmi rýchlo slúžiť – život ma veľmi rýchlo naučil, že vo volejbale musíš byť najlepší, ale v živote stačí verne a mlčky slúžiť. Slúžil som mlčky a bez odporu pod rôznymi vládami – vláde Mikuláša Dzurindu, Vladimíra Mečiara ale Róberta Fica a naposledy som slúžil Igorovi Matovičovi. Veľmi dobre som sa naučil som sa, kedy je vhodné mlčať a kedy hovoriť.

Keď si spomeniem na svoje sny z detstva, viem, že cesta, ktorú som si vybral, stála za to.

Áno, aj dnes, rovnako ako vtedy, plne stojím za rozhodnutím bombardovať Belehrad. Bolo to správne rozhodnutie vtedy a je to správne rozhodnutie aj teraz, ako som povedal v rozhovore pre aktuality.sk.

Povolenie preletov lietadiel NATO bolo nielen pragmatickým rozhodnutím, ale aj ukážkou nášho ale najmä môjho osobného odhodlania byť súčasťou NATO – išlo o moju funkciu, moju kariéru… podarilo sa. Niektorí možno budú argumentovať, že takéto rozhodnutia prinášajú so sebou komplexné morálne dilemy. Áno, vojna a vojenské zásahy sú vždy sprevádzané ťažkými otázkami. Ale v tomto prípade som presvedčený, že sa jednalo o jednoduché rozhodnutie. A vôbec, bolo to dávno… nechajme to tak.

V súvislosti s vojnou na Ukrajine som vyjadril, že rozhodnutie o súhlase pre slovenského občana bojovať za iný štát závisí od situácie. Nemôžeme paušálne rozhodovať o takýchto záležitostiach, ako som uviedol v JoJ 24. Ak niekto chce bojovať, nech ide, je to jeho život, nie môj. Keby som chcel ja bojovať a položiť život za slobodu iných bol by som predsa vojak a nie diplomat… ja som diplomat.

Musíme naďalej dodávať zbrane Ukrajine – samozrejme, že ako príčetný človek viem, že Ukrajina nemôže poraziť, ale povedali mi, že treba dodávať zbrane. Tak prosím nebuďme dezoláti, dodávajme zbrane.

Odmietam aj falošné volanie po mieri. Sláva Ukrajine!

Ak rokovať o mieri, ok… ale až keď Ukrajina porazí Rusko… logicky… či?

Bol som verný nielen Mečiarovi, ale každému, pretože služba je najdôležitejšia. Moja kariéra bola vždy na prvom mieste, často na úkor hlasitého vyjadrovania mojich názorov. Aj keď som vnútorne cítil, že niektoré veci nie sú správne, preferoval som mlčanie. Mlčanie, ktoré mi umožňovalo udržať si pozíciu a postupovať v kariére.

Bol som aj hovorcom ministra zahraničných vecí Pavla Hamžíka, ktorý pôsobil vo vláde Vladimíra Mečiara. A to aj po únose prezidentovho syna, udalosti, ktorá mala každého slušného človeka odradiť od podpory tohto režimu. No ja som zostal, bez akýchkoľvek pochybností – síce som vedel, že sa deje niečo zásadne zlé, ale buďme úprimní, moja kariéra bola v začiatku a nepovažoval som za dôležité zaoberať sa slovom pravda, spravodlivosť a už vôbec nie slovom budúcnosť Slovenska. Ani vražda Róberta Remiáša nezmenila môj názor a odhodlane som slúžil Mečiarovi ďalej.

„Toto nie je spôsob, ako budovať naše susedské vzťahy,“ povedal som ako minister zahraničných vecí v roku 2021. Sedel som v Matovičovej vláde a zhodli sme sa –  na adresu juh Slovenska nepotrebuje financie z Maďarska, slovenské občianstvo budeme rozdávať a tiež som rád, že sme nepodporili občiansku iniciatívu na ochranu menšinových práv Minority SafePack. Urobili sme tak aj napriek nesúhlasu slovenských Maďarov.

Zásadne som nesúhlasil s dotáciami na rekonštrukciu sakrálnych budov (kostolov) na juhu Slovenska. Práve v týchto dňoch aktívne diplomatickou cestou pracujem na zastavení eurofondov pre Slovensko… zámienku už máme v Bruseli vybudovanú. Asi najviac tým utrpia južné regióny Slovenska – dobre im tak, z prieskumov vyplýva, že ma nechcú voliť, tak im treba.

„Správny krok,“ ako som uviedol v rozhovore pre aktuality.sk, znamená práve uvedomovanie si potreby zásahu bez ohľadu na následky. Tento názor si udržiavam aj v súčasnosti, a to napriek tomu, že sám americký prezident Biden povedal, že vojenská intervencia nebola nutná. Ale povedal to až po mojom vyjadrení a nebudem sa teraz opravovať – uznajte… čas lieči, ľudia zabudnú.

Vo vojne v Iraku zomrelo viac ako 600 000 ľudí. Stále si stojím za tým, že táto vojna bola oprávnená. Podarilo sa nám zabiť jedného Sadáma Husajna a zomreli státisíce civilných obetí. Z hľadiska pohľadu mňa ako diplomata – férove. Good job.